Lieh, koka, cigy a dynamit: bane Cerro Rico, Potosí

Autor: David Olmos Justiniano | 8.12.2012 o 9:00 | Karma článku: 7,02 | Prečítané:  778x

Potosí je spolu s mestom Sucre jedno z najstarších miest Bolívie. Bolo založené v roku 1545 a čoskoro nadobudlo obrovský význam kvôli baniam na hore Cerro Rico. Bane sú jedným z najdôležitejších pilierov bolívijskej ekonomiky. V minulosti sa točil všetok biznis v Potosí okolo peňazí, doslova. Bola tu totiž najväčšia mincovňa v Amerikách. Razila mince nie len pre potrebu kolónii, ale aj pre španielsku korunu a iné krajiny. Mesto kvôli tomu ohromne zbohatlo a svojho času bolo jedným z najväčších, ak nie najväčšie mesto Amerík.

V meste dnes nájdete jedno z najdôležitejších múzeí v krajine - Casa de las Monedas (Múzeum peňazí). My sme sa však najskôr vybrali do bane a tu začína jeden z mojich vôbec najzaujímavejších zážitkov z Bolívie. Toto nemala byť len taká atrakcia pre turistov. Sprievodcovia, bývalí baníci, ponúkajú za pár dolárov zostup do skutočnej fungujúcej bane, v ktorej sa nepretržite ťaží. Na to všetko som mal ešte len prísť.

Šli sme teda do jedného hostela v meste. Odtiaľ sme mali vyraziť na Cerro Rico. Stretli sme sa tam s našimi dvoma sprievodcami, no poviem vám a v tomto určite nie som citlivka (kto ma pozná, ten vie), ale na prvý pohľad som si povedal: "Toto sú dvaja burani". Boli to normálni chlapi „z dzedziny". Jeden koktal trochu po anglicky. Boli vlastne celkom milí. Tak buransky milí.

Dali nám obliecť také hrubé nohavice z umeliny, nepremokavé plášte, na nohy gumáky a na hlavu prilby s čelovkami. Vyfasovali sme tiež také improvizované ruksaky z vrecoviny. Do nich sme si mali dať osobné veci. Naše ruksaky sme mali nechať na recepcii

Keď som v tom kráčal ulicou smerom k autobusu, cítil som sa ako magor. Ľudia sa na nás dívali, akoby sme prišli z Marsu. Myslel som si sprvu, že toto bude pekná hovadina.

Autobus nás zaviezol najskôr na miestny trh. Čudoval som sa, keď som všade naokolo videl vývesky s oznamami „chemické laboratórium". Po celom trhu boli týchto labákov desiatky. Vyložil som si najskôr, že ich asi treba pri zisťovaní kvality vyťaženého materiálu. O chémii viem málo, to boli len také moje domnienky. Čoskoro som sa dozvedel, o čo tu v tomto prípade ide. Náš sprievodca sa zatiaľ nahlas zdravil okoloidúcim, potriasal rukami. Je v meste asi veľmi známy.

Okrem niekoho, kto vás bude sprevádzať, musíte si zaplatiť aj vstup do bane a nie je to celkom v peniazoch. Na trhu sme si u jednej indiánky kúpili asi pol libry koky, zopár cigariet z čierneho tabaku, veľkú fľašu džúsu, fľaštičku trstinového liehu, pár takých širších dutiniek a.. rozbušky, zápalné šnúry a prášok na výrobu dynamitu! Tak už mi bolo jasné, na aký účel sú tam tie labáky. Ešte nám ukázali, ako sa správne žuje koka a všetko sme si potom nahádzali do pripravených ruksakov. Tieto balíčky sú pre baníkov, sfáravších dolu skoro ráno. Stoja celkom dvadsať bolivianos, asi dve a pol eura.

Potosí je jediným mestom Bolívie, kde si možno kúpiť výbušniny voľne. Všetky tieto zmesi pochádzajú odkiaľsi z chemičky v Cochabambe. Tu si ich môžete kúpiť bez akéhokoľvek povolenia len tak na trhovisku.

V skupine sme boli len piati, dvaja Nemci, muž a žena, a jeden Srílančan. Ja som sa ihneď skamarátil s tým Sinhálcom. Prišiel sa do Bolívie naučiť lepšie po španielsky. Volal sa Lapalu a bol to nejaký informatik, už dlhšie žil vo Švajčiarsku. Porozprávali sme si čosi o genocíde a všakovaké iné „zábavné" historky. Popri tom sme si naložili tiež trochu koky a Lapalu veľmi uštipačne no trefne poznamenal, že kombinácia liehu, koky a dynamitu mu nepripadá veľmi súca a bezpečná do bane. Na tom sme sa veru zasmiali. Popravde som na ňom videl trošku strachu, ale zábavne to ventiloval.

Vyliezli sme mikrobusom na úpätie Cerro Rico, odkiaľ bolo vidno celé mesto a fabriku, kde sa melie prvotná hornina. Fabrika je vraj bolívijská. Ťažba a prvotné spracovávanie horniny je výlučne záležitosť tuzemských firiem. Vstup zahraničného kapitálu je vraj nežiaduci. Závod vykupuje od baníkov horninu, aby ju následne zomlel a vyviezol niekam za hranice. Tam sa z toho vytiahne čistý kov, aby sa následne predal xkrát drahšie nazad do Bolívie.

Veru aj takáto je realita krajiny, ak nemá nič, len tú prvotnú surovinu. Kapitál na spracovanie kovov tu buď nie je, alebo sa tratí vo vreckách úradníkov za početné projekty. Tie ostávajú väčšinou buď len na papieri, alebo sú na nič.

Tak riekol náš sprievodca. Vykľul sa z neho, cez tú svoju banícku pózu, celkom inteligentný chlapík. Hovoril si Johny (nie Džony ale Jony sa to číta) a porozprával nám, ako sa za tridsať rokov Potosí zmenilo, teda ako sa v ňom vôbec nič nezmenilo. Otec pritakal, lebo takto nejako si mesto pamätal, keď tu pred temer tromi desaťročiami naposledy bol. Johny sám mal niekoľko dcér a zarobené prachy posielal na ich štúdiá v Európe.

Z úpätia kopca sme vyšli trochu vyššie nad mesto, kde bol vstup do baní. Chvíľu sme vyčkávali na Johnyho. Vrátil sa a jeho nafutrované líce prezrádzalo, prečo mu to tak dlho trvalo. Samozrejme, nakládol si do úst koku na niekoľko hodín. Za pár okamihov sme vstupovali do baní tmavou šachtou. V jednej chvíli si nás obaja sprievodcovia rozdelili. Nemci išli s tým druhým, koktajúcim trochu po anglicky.

Spočiatku bola šachta dosť široká, potom však nastali problémy. Keďže som si vlastne videl iba pod nohy, párkrát som schytal do palice nejakú tu rúrku, trčiacu zo stropu, stalagmit či proste trčiaci šuter,. Miestami tam bolo vody po lýtka. V istých chvíľach som sa musel všelijako krútiť, aby som sa vyhol bočným výčnelkom zo steny, niekedy som išiel kačacím krokom. Kačací krok bol s tým výstrojom extra namáhavý. To všetko v nadmorskej výške skoro päťtisíc metrov, vnútri vlhkej, zato prašnej bane. Človeku to celkom precvičí telo.

Pár sto metrov hlbšie sme prechádzali okolo rozbitej steny. Na otázku čo sa tam stalo, Johny ležérne odpovedal, že sa tu pred dvomi dňami zrútil strop a je to čerstvo opravené. Pristavili sme sa pri skupinke baníkov. Postávali pri jednej odbočke. Dali sme s nimi krátky pokec a jeden z našich balíčkov zakrátko putoval do rúk jedného z nich. Ešte máme dva.

V bani poletuje drobný prach plný kadečoho. V jednej chvíli som si všimol drobné kryštáliky podobné čerstvému snehu. Trblietali sa na svetle čelovky. Vzal som si trochu na prst a pozoroval som ich akoby v očakávaní, že sa snáď rozpustia. Johny ma zbadals a spýtal sa, odkiaľ to mám. Tak reku tu odtiaľto, mávol som rukou okolo seba. On že to je arzén, dobrý do jedla. Vtipálek. Už som sa radšej ničoho nechytal.

Počas zostupu do bane nám toho veľa nenarozprával. Ani sa veľmi nedalo. Boli sme radi, že sme vydržali s dychom aj bez diskusie. Stretli sme ďalšiu skupinku baníkov, pri ktorej sa na minútku pristavil a vymenil si s ňou pár viet po kečuánsky.

Po chvíli sme sa zastavili pri ďalšej odbočke. Tá odbočovala nie len do strany, ale, žiaľ, aj smerom hore. Museli sme sa štverať s tým výstrojom, ruksak sa mi zachytával o trčiace drevené podpery šachty. Ja som bol zatiaľ v pohode a trochu zvedavý, ako to zvládne otec. Ten to na moje počudovanie zvládol bez problémov. Hore sme si definitívne museli trochu vydýchnuť.

Odtiaľ sme nikam ďalej nemierili. Zašli sme trošičku hlbšie a v jednej chodbe sme narazili na mladého baníka. Práve majzlíkom a kladivom vyrábal do skaly jamku, aby tam následne vložil dynamit. Blízko kopal jeho otec, prácu po našom príchode prerušil. Spolu s ním sme zašli za ďalším baníkom. Tento chlapík, znovu s nápadnou hrčou na tvári, sedel na zemi v šachte a rozbíjal väčšie šutre, aby ich následne svojim odborným okom prezrel a rozdelil do pripravených vriec. Bol to triedič.

Pred každým úderom si najprv kameň obzrel, aby vedel, kde má udrieť a pomaly takto čistil materiál od zbytočnej horniny ešte predtým, ako ho zanesie do spomínanej fabriky. Starší chlap, otec toho mladého baníka, si sadol a dostal do rúk ďalší balíček. Už máme len jeden.

Pochopil som, že všetci sú z jednej rodiny. Starší mal prezývku Šaolin. Bez srandy. Sediac na zemi Šaolin vytiahol z balíčka dutinky, šnúry, rozbušky a prášok, aby následne začal pripravovať dynamit na odpálenie steny, keď bude jeho syn s prácou hotový. Pomaly, bez slova a s občasným úchechtom v reakcii na našu debatu premeriaval si zápalné šnúry a štikal ich klieštikmi na kusy. Ten čo rozbíjal kamene zatiaľ odkiaľsi vytiahol nie celkom čistú fľašku od cocacoly, aby z džúsu a liehu do nej namiešal drink.

Sedeli sme tam, rozprávali sa a popíjali tento koktejl. Baníci vždy pred vypitím svojho pohárika vždy uliali čosi Pachamame, dcére stvoriteľa Viracochu a bohyni zeme, aby im dopriala viac koristi a bezpečný výstup späť na svetlo.

Dozvedeli sme sa, že tento podnik je zväčša rodinný biznis. Baníci zakladajú družstvá a fárajú do bane na vlastnú päsť. Vyťažené patrí baníkom, platia však nejakú banícku daň.

V družstve nemusia byť len rodinní príslušníci, môžu tam byť aj priatelia, susedia, či priam celé dediny. Držia spolu ani nie tak pracovnými, skôr osobnými vzťahmi. Tento systém tu funguje storočia a remeslo sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie.

Život v bani je ťažký. Baníci fárajú väčšinou na osem hodín do úplnej tmy, nebezpečného terénu, prachu a kde hrozí nebezpečenstvo výbuchu všelijakých plynov, najmä metánu. Práca je väčšinou čisto manuálna. Do bane síce vedú potrubia so vzduchom, jedno na prívod kyslíku do bane, jedno napája prípadné zbíjačky či iné prístroje. Tie však má len málo baníkov. Pracovať začínajú v pätnástich rokoch a po desiatkach rokov majú často problémy s dýchaním, reumu a iné neduhy. Veď nejak rodinu treba živiť.

Do bane si nesmú brať žiadne jedlo, respektíve aj môžu. V bani však nemožno vykonávať určité „potreby". Preto sme im do bane doniesli len ten alkohol, koku a džús. To je všetko, čo baníci počas ôsmych hodín konzumujú. Alkohol s kokou a cigaretami im pomáha prekonať hlad aj prípadné fyzické bolesti pri veľkej námahe, čo musia vynaložiť pri práci v tejto nadmorskej výške.

Apropo alkohol. Ten trstinový lieh sa nazýva aj guabira a má 96%. Baníci si ho väčšinou miešajú s tým džúsom. Niektorí ho pijú aj čistý. Skúsil som to a musím povedať, bol som veľmi prekvapený. Je to naozaj silný šnaps, ale je aj veľmi kvalitný. Veľmi rýchlo sa v ústach mení na lahodnú, priam až sladkú tekutinu a vôbec som z neho nemal zlý pocit. Nemal som problém piť ho neskôr aj čistý, bez „brzdy".

Tak sme tam sedeli a popíjali, medzitým prišiel Šaolinov syn ešte s jedným baníkom a prisadli si k nám. Neznámy baník vyfasoval odo mňa náš posledný balíček a ihneď si začal nakladať koku do úst. Šaolin mal medzitým dokončil prípravu dynamitu a na chvíľu sa vytratil.

Po nejakom čase sa vrátil s tým, že šnúra už horí. Dostali sme príkaz ustúpiť trochu hlbšie do chodby a vypnúť si čelovky. Neviem síce prečo, no všetci si ich povypínali a v úplnej tme sa dívali smerom k výbuchu. Asi čakali na záblesk. Trvalo to asi pol minúty a ozval sa veľmi tlmený výbuch odkiaľsi z diaľky. Citeľný otras bol tiež veľmi tlmený. V tme sme nezbadali. Potom sa zo smeru výbuchu začal šíriť zvláštny kyslý zápach. Baníci si zapli znovu svetlá a znovu si posadali. Takto sme trávili inak celkom teplé slnečné popoludnie v tmavej, studenej a vlhkej bani.

Na otázku, či sa niekam ponáhľame, či chceme ísť von, sme odpovedali, že máme čas a tak sa otvorila ďalšia guabira. Tentoraz sme ju vypili temer čistú. Bol som už v uvoľnenej nálade a môj sinhálsky kolega Lapalu bol snáď aj trochu opitý. Trochu sa mu plietol jazyk a aj pálenku začal odmietať, inak bol ok.

Otec nakoniec pospomínal na staré časy a s baníkmi si vymenili skúsenosti zo všetkých možných bolívijských diktatúr, ktoré mali tú možnosť prežiť. Vysvitlo, že ten chlap je o dosť starší, ako som si myslel a mal toho dosť aj v hlave. Z pobavením nám vravel, že on nemá žiadnu školu, jeho koníčkom je „todológia". „Todo" znamená v španielčine „všetko". A bol to naozaj taký vševed, do všeličoho sme pri tej našej debate zavŕtali. Normálne mi bolo ľúto z tej bane odísť.

Rozlúčili sme sa s našimi novými kamarátmi, potriasli sme si pravicami a pomaly sme sa vydali cestou nazad. Chôdza ma trochu vytrhla z jemnej eufórie spôsobenej guabirou. Lapalu zakopával, div nezletel, stále sa držal. Cesta zo šachty bola jednoduchšia, nemuseli sme sa nikam štverať.

Pri ústí šachty sme stretli našich Nemcov a druhého sprievodcu, ako nás vyčkávali a nalievali nám ďalšiu guabiru. Asi sa im zvýšila, či čo. Tak sme dorazili aj túto fľašku a vybrali sme sa konečne vonku.

Vyjsť von na slnko bolo dosť nepríjemné. Oči ma boleli od náhlej záplavy svetla. Trochu sme sa vonku pozbierali a po chvíli sme nastupovali do auta a mierili späť na našu základňu. Boli sme špinaví. Nemci mali na tvári šmuhy od blata, ktovie kam sa štverali oni. Nakoniec som bol celkom rád za tie naše komické uniformy. Rozhodne mali svoj význam.

Na základni v hosteli sme si vymenili kontakty a rozlúčili sa. Johny nás vo finále zaviedol na obed. Dali sme si picante de lengua (pikantný hovädzí jazyk), k tomu chuño, ako dezert kúsok flanu a k tomu kávu a museli sme zdrhať do Casa de las Monedas.

Múzeum peňazí je situované v jednej z bývalých mincovní. Okrem obrovskej, ale skutočne obrovskej zbierky mincí, platidiel, medailí, plakiet či iných cenností, nájdete tu aj zbierku náradia či stroje, ktoré sa pri príprave kovu a razení mincí používali.

Dozviete sa napríklad, že pri lisovaní strieborných a zlatých ingotov na správnu hrúbku sa sprvu používali veľké, koňmi poháňané lisy. Štyri kone pracovali na jednom stroji na štvorhodinové smeny.

Boli to vraj najlepšie ťažné kone privezené z nie príliš vzdialeného Sucre. Pri tejto práci, chúďatá, prežívali žiaľ len niekoľko mesiacov. Ich vysoká mortalita bola spôsobená najmä kombináciou obrovskej námahy a nedostatku kyslíka v tejto nadmorskej výške.

V múzeu možno pozorovať prierez dejinami razenia mincí. Kým v 16. a 17. storočí sa razilo, prirodzene, len ručne. V 19. storočí nahradili časť robotníkov stroje poháňané parou. Žiaľ automatizácia má samozrejme obrovské výhody, no pripravila o prácu množstvo hladných krkov. Neskôr sa začali používať na prípravu a lisovanie ingotov a razenie mincí elektrické stroje. To samozrejme znovu prinieslo do mincovne obrovskú dávku efektivity a zobralo zas trochu práce ľuďom.

Žiaľ, prišli sme do Casa de las Monedas dosť neskoro, uprostred výkladu. Bojovali sme totiž s nedostatkom času, lebo sme sa ešte v ten deň museli odpratať do Uyuni. V múzeu sme si pozreli kolekciu umeleckých predmetov a všelijakých drobností dennej potreby zo striebra a bola tam aj pomerne veľká mineralogická zbierka. Šutre všelijakých veľkostí, tvarov a farieb dopĺňala keramika rôznych kultúr, ktoré v tomto regióne žili pred príchodom Španielov.

Zaujímavé boli malé detské múmie, poobliekané do šiat. Nechápal som celkom, o čo išlo. Bolo to dosť zvláštne a temné. Z charakteru oblečenia bolo jasné, že pochádzali z koloniálneho, respektíve postkoloniálneho obdobia. Kvôli čomu mali ľudia potrebu vyrábať takéto „artefakty", netuším. Rozhodne sa v Bolívii nikto nebúri proti vystavovaniu mŕtvol v múzeách.

Tieto myšlienky som už veľmi nestíhal rozvíjať, lebo sme museli bežať po batožinu, rýchlo zohnať taxi a ponáhľať sa na autobus. Do Uyuni je to z Potosí len pár hodín a pred nami bolo jedno z našich posledných ozajstných bolívijských dobrodružstiev.

O tom však zas nabudúce ľudia. Samozrejme si môžete znovu prezrieť pár fotografií. Málo som toho napísal o samotnom meste Potosí, tak mi to odpustite a užite si ho aspoň na tých záberoch.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?