Sucre, skutočné hlavné mesto Bolívie

Autor: David Olmos Justiniano | 7.12.2012 o 9:57 | Karma článku: 3,53 | Prečítané:  548x

Keď sme prichádzali do Sucre po vyše ôsmich hodinách cesty z La Paz, neprivítalo nás práve prívetivo. Upršané ráno pôsobilo v tých kopcoch studeno a hmla dokresľovala bezútešný a studený začiatok dňa.

Na predmestí som si všímal najmä rozostavané, ale už obývané budovy. Väčšina barakov nemala žiaden náter. Bolo vidieť iba holé tehlové múry. Videl som také niečo už viackrát, skoro celé El Alto vyzerá nejako takto, svieti tehlovo-červenou farbou na kopci nad La Paz. Vraj to má čosi spoločné s daňami. Tí ktorí nemajú omietnutý dom, platia asi nižšie poplatky.

Sucre sa mi sprvu vôbec nejavilo ako najstaršie a hlavné mesto krajiny, skôr sa mi videlo byť veľkou špinavou dedinou. Má asi štvrť milióna obyvateľov a aj keď väčšina ľudí vo svete si myslí, že La Paz, sídlo vlády, je aj hlavným mestom, skúste sa opýtať hociktorého Bolívijčana a povie vám. Práve historické Sucre je hlavným mestom štátu, dnes sídlom najvyššieho súdu.

Pomaly sa náš autobus šinul raz hore, raz dolu husto zastavanými kopcami, až na hlavnú stanicu. Tam nás čakal taxikár. Mal nás doviesť do hotela. V hustom daždi som si ani nevšimol, že sme zo špinavého predmestia vošli priamo do centra Sucre. Keď sme zaparkovali pri hoteli, len som vystúpil z auta, rýchlo pobral veci a snažil schovať sa pred búrkou v hoteli.

Program prakticky na celý deň sme mali dohodnutý. Pár múzeí, obed, prechádzka po meste, znovu nejaké múzeum. Jeden deň na poznanie Sucre by mal stačiť. Na druhý deň sa malo v Bolívii odohrať sčítanie ľudu, počas ktorého platil zákaz vychádzania. Naplánovali sme si teda oddych, veď nadnes toho máme až až.

Keď sme vychádzali von, už prestávalo pršať. Mali sme namierené najskôr do parku dinosaurov. V okolí Sucre sa totiž našlo pri ťažení kameňa množstvo kadejakých dinosaurích stôp, ktoré boli pred šesťdesiatimi ôsmimi miliónmi rokov otlačené v sedimente, aby neskôr skameneli a ostali uchované.

Samotný park na mňa veľmi nezapôsobil. Výkladu predchádzal jeden diel seriálu BBC Prechádzky s dinosaurami. Čo sa týka profesionality sprievodcu a obsažnosti výkladu, čakal som od toho viac. Verím však, že modely dinosaurov v životnej veľkosti, ktoré dokresľujú rôzne pazvuky z reproduktorov, môžu uchvátiť najmä malé deti.

Časť parku tvorí vyhliadka, z ktorej možno vidieť spomínané stopy. Na protiľahlom svahu vzdialenom asi pol kilometra sú ich stovky. Väčšie, menšie, lepšie i horšie viditeľné, ale zreteľne sú tam. Najväčšie stopy majú do dĺžky aj vyše metra, menšie, ktoré sa tam našli, majú niekoľko centimetrov. Ešte sme sa podozvedali, komu mohli ktoré stopy patriť a po asi hodinovom výklade sme sa pobrali radšej do mesta. Slnko už definitívne zvíťazilo nad ťažkými mrakmi a po búrke ostala len vôňa dažďa a trochu blata na okrajoch ciest.

Skočili sme si na obed. V reštike sme si dali miestne špeciality: cazuela - miestny eintopf, kura varené v nejakej červenej omáčke s kadečím; a miestne klobásky, chorizo chuquisaqueňo, ktoré boli ozaj vynikajúce. Ochutnal som aj tunajšie papričky locoto. Boli extrémne štipľavé a aromatické, ale aj veľmi chutné. Kto má rád štipľavé, odporúčam mu ich vyskúšať.

Po obede, z ktorého ma pálili ústa ešte hodnú chvíľu, a dvoch ovocných šejkoch, čo sme vypili, vybrali sme sa do hotela dať si krátkeho šlofíka. Cesta do hotela viedla centrom a námestím. Vtedy som sa prvýkrát v žiare slnka rozkukal a zistil, že Sucre je jedno nádherné mesto.

Honosné domy boli až na výnimky všetky biele a drvivá väčšina z nich bola v koloniálnom štýle. Námestie zahŕňalo kostol, do ktorého sme sa ale nedostali, množstvo správnych budov a múzeá. Všetko tu svietilo bielou a priam vybíjalo oči svojou čistotou. Už som sa tešil na ďalšiu prechádzku mestom.

Naše ďalšie stopy viedli do františkánskeho kláštora z roku 1601. Cestou tam sme prechádzali úzkymi bielymi uličkami a videli sme množstvo kostolov. S trochou klišé možno Sucre nazvať bolívijským Rímom. Je tiež sídlom rímskokatolíckej cirkvi a dejiny mesta sú úzko späté s pokresťančovaním Bolívie.

Františkáni boli jedni z prvých európskych obyvateľov tohto mesta a zohrali tu a snáď ešte aj zohrávajú dôležitú úlohu. V roku 1624 bola v meste aj ich zásluhou otvorená Univerzita sv. Františka Xaviera, vôbec druhá univerzita založená Amerikách po Univerzite sv. Marca v peruánskej Lime. Poskytovala najmä teologické, ale aj iné praktické vzdelanie pre mestské elity.

V súčasnosti sa v budove kláštora nachádza múzeum, ktoré tvorí početná zbierka obrazov cuzcanskej a altoperuánskej maliarskej školy. Sú to najmä portréty svätcov či panovníkov a miestnej smotánky. Sú tu tiež veci dennej potreby, striebro a cennosti, rôzne šaty a plastiky svätcov.

Fotiť sa žiaľ nesmelo. Mám len fotky z citrusovej záhrady a pár fotiek z priľahlého kostola s nádhernou drevenou výzdobou, ktorá má znázorňovať mučeníkov Hirošimy. Áno Hirošimy. Po dvoch mesiacoch ma tieto dôkazy tesných bolívijsko-ázijských vzťahov už vôbec neprekvapujú.

V okolí kláštora sme sa ešte pokochali výhľadom na mesto. Kláštor je totiž dosť vysoko a priamo nad historickým centrom. Potom sme sa vybrali priamo dolu do centra s cieľom navštíviť Casa de la Libertad (Dom slobody).

Casa de la Libertad je starý, rozložitý a impozantný dom na námestí. Jeho priečelie zdobia reliéfy a vchádza sa doň veľkou a ťažkou cédrovou bránou. Rozľahlé patio lemujú stĺpy a pavlač na poschodí a vstupuje sa z neho do jednotlivých miestností domu.

Spomínal som, že univerzita tu vychovávala najmä elity. Casa de la Libertad bola svojho času jednou z univerzitných budov. Zrejme ešte pred tým, ako sa takto nazývala, bola dejiskom slávností a promócii študentov. Nanešťastie pre španielsku korunu, na prelome 18. a 19. storočia získala na univerzite v Sucre vplyv početná skupina frankofilnej smotánky, ktorú silne ovplyvnili udalosti Veľkej francúzskej revolúcie.

Práve tu sa už na počiatku 19. storočia zrodili rôzne revolučné spolky, ktoré boli sprvu rozpúšťané, perzekvované a potláčané. Prvé vyhlásenie nezávislosti prišlo v roku 1809 a signalizovalo ho zvonenie v Bazilike sv. Františka. Ten zvon to nevydržal a rozbil sa. Podobne aj povstanie bolo neúspešné a nasledované ďalšími pokusmi, ktoré vyvrcholili až v roku 1825. La Plata, ako sa Sucre volalo od svojho založenia v roku 1538, sa stalo hlavným mestom Alto Peru (Horného Peru). Tento názov predchádzal názvu Bolívia. Až v roku 1839 sa zmenil názov mesta na Sucre k pocte revolučnému vodcovi Antoniovi José de Sucre.

Vraj práve hnutie z roku 1809 ovplyvnilo všetky ostatné revolúcie za nezávislosť po celej Južnej Amerike. Trvalo to však dlho. Tak dlho, že Bolívia nakoniec nadobudla túto nezávislosť posledná zo štátov Južnej Ameriky.

Vyhlásenie nezávislosti Bolívie prebehlo práve v Casa de la Libertad. Dodnes je Sála nezávislosti dejiskom väčšiny dôležitých oficiálnych príležitostí, osláv štátnych sviatkov, udeľovania najvyšších vyznamenaní či inaugurácií prezidentov republiky.

Na rustikálnych stoličkách po stranách miestnosti 10. júla 1825 sedeli delegáti bolívijských departmentov, tvoriaci prvý kongres, aby podpísali túto deklaráciu nezávislosti. V prednej časti visia vysoko na stene tri portréty hrdinov revolúcie, „El Libertador" a prvý prezident Simon Bolívar, generál Antonio José de Sucre a José Ballivián, jeden z prvých a najobľúbenejších prezidentov Bolívie. Vedľa generála Sucre a prezidenta Balliviána videť aj ich meče, ktoré boli použité vo viacerých bitkách. Taktiež v prednej časti možno nájsť kópiu deklarácie nezávislosti podpísanú všetkými delegátmi. Originál sa vystavuje len pri oficiálnych príležitostiach práve v tejto sále.

V Casa de la Libertad môžete zhliadnuť viacero dokumentov viažucich sa k vojne za nezávislosť či k samotnej deklarácie. Možno tu vidieť napríklad originálny zoznam delegátov. Nebolo ich veľa, cesty boli totiž veľmi zlé, alebo neboli a tak ich k podpisu vyhlásenia nezávislosti dorazilo len niekoľko.

Múzeum má tiež rozsiahlu zbierku obrazov, najmä portrétov rôznych revolucionárov a všetkých doterajších prezidentov Bolívie, počnúc Bolívarom a končiac Evom Moralesom. Bolívar má dokonca v sieni s portrétmi jednu obrovskú drevenú bustu, ktorá má skoro tri metre do výšky.

Sú tu tiež originály strategických máp, rozmiestnení vojsk či obyčajných starých všeobecno-geografických máp Bolívie. Z nich možno vyčítať, aká bola kedysi Bolívia obrovská a koľko územia stratila na úkor svojich susedov v početných vojnách o suroviny. Napriek tomu je Bolívia väčšia ako ktorákoľvek európska krajina s výnimkou Ruska a je stále väčšia ako napríklad Turecko.

Casa de la Libertad na mňa zapôsobila ako na milovníka histórie a človeka bažiaceho po vedomostiach o vlasti môjho otca. So všetkými udalosťami a so zbierkou, ktorú ponúka, je to určite jedna z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšia budova pre Bolívijčanov.

Išli sme sa ešte mrknúť na univerzitu, bola však už zatvorená. Dali sme si teda ešte jeden okruh centrom mesta, spravili sme si pár fotiek a pomaly sme sa pobrali do hotela. Na večer sme si kúpili lístky na jeden folklórny program aj keď sa mi veľmi nechcelo.

Nahodili sme sa teda do gala a zašli na ten program. Bolo to niekoľko vystúpení, ktoré reprezentovali všetky bolívijské departmenty. Človek by sa až čudoval, niektoré tance a hudba pôsobili akoby boli odniekiaľ z púšte Afriky viac, ako z Južnej Ameriky. Predpokladám, že sa sem dostali dávno spolu s otrokmi. Sú časti Bolívie, kde je toto černošské obyvateľstvo hojne rozšírené.

Program trval asi dve hodinky a nakoniec som s ním bol veľmi spokojný. Zvláštne bolo, že nám odmietli servírovať pivo či pálenku kvôli nadchádzajúcemu sčítaniu ľudu. Asi opatrenie, aby sa všetci večer v zdraví dostali domov a nevystrájali. Neviem. Každopádne divné bolo, že s vínom problém žiaden nemali. Tak reku že dones rovno dve fľaše :)!

Tak sme sa trošičku pripili silným červeným vínom z Tarija, vinice celej Bolívie a spokojní šli chrápať na hotel. Cenzus na druhý deň zahŕňal aj nás, tak sme sa nechali sčítať. Inak sa nič nedialo a my sme sa pripravovali na cestu do Potosí.

Ale to už je na ďalší blog. Ako vždy si môžete pozrieť nejaké moje fotografie z tohto mesta.

Historické fakty som čerpal priamo na mieste, prípadne som ich doplnil z wikipédie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?