Ak si aj človek povie, že jej studené vody nie sú vhodné na kúpanie, jej zákutia a ostrovy núkajú naozaj magické, niekedy priam dych berúce scenérie. Len ťažko sa nabažiť okolitej prírody, pestrosti skál či do neba týčiacich sa Ánd, miestnych terasovitých políčok a malých osád. Všetko dohromady vytvára nezameniteľnú atmosféru jedného z najvyššie položených splavných jazier na svete.
Jazero Titicaca možno považovať za akúsi maternicu väčšiny kultúr tejto časti Južnej Ameriky. Práve z jazera povstal boh stvoriteľ Viracocha, aby vytvoril slnko a hviezdy, vdýchol skalám život a vytvoril prvých ľudí. Títo veľkí a brutálni obri sa mu však znepáčili a tak ich zmietol potopou a vytvoril nový druh zo skál menších.
Boh stvoriteľ mal syna Intiho a dcéry Mamu Quillu a Pachamamu. Inti, boh slnka, a Mama Quilla, bohyňa mesiaca, tvoria manželský pár. V inkskej kultúre incest nebol tabu. Dokonca bolo prijateľným, niekedy vyžadovaným zvykom, že si inka, panovník, vzal nejakú zo svojich sestier.
Najkratšia cesta z La Paz do Copacabany vedie cez úžinu Tiquina, cez ktorú nevedie žiaden most. Menšie bárky pre turistov pravidelne rozrážajú vlny jazera v tomto prielive. Prechod na druhú stranu stojí pár bolivianos a nikoho nezruinuje. Väčšie plte prevezú čokoľvek, od vozíkov s tovarom až po celé kamióny a autobusy. Bolo zaujímavé sledovať náš autobus na plti plaviacej sa úžinou. Tie plťky síce vyzerajú veľmi primitívne, no rozhodne plnia účel.
Ešte pár kilometrov popri hranici s Peru, jedna kontrola dokladov a boli sme v cieli dnešnej misie. Malé pobrežné mestečko Copacabana spolu so Slnečným a Mesačným ostrovom sú kľúčové miesta v histórii tunajšieho obyvateľstva.
Nevieme presne, čo znamená názov Copacabana. Možno sa znovu domnievať, že ide o skomoleninu mena staršieho tunajšieho božstva plodnosti Kotakawanu. V preklade by sa toto božstvo podobalo na grécku Afroditu, či rímsku Venušu. Na tomto pobreží stálo a stojí viacero svätýň, kde sa toto božstvo uctieva. Miestny ťahák, bazilika, dokonca stojí na mieste, kde predtým stál jeden takýto chrám.
Pred conquistou bola Copacabana predsunutou hliadkou v Inkami okupovanej krajine. V dobe conquisty boli miestne kulty potláčané a miestny ľud pokresťančovali Dominikáni s Augustiniánmi.
Dnes tu narazíte na turistov z celého sveta, napchávajúcich sa miestnymi pstruhmi, ktoré sú vraj vyhlásené. Ja veľmi na ryby nie som. Spomínal som to v inom blogu. Miestneho pstruha som však raz skúsil a verím, že bol výborný.
Naša izba mala výhľad priamo na jazero. Keď sme po obede dorazili do hotela, slnko bolo ešte dosť vysoko, no už sa pomaly chýlilo k západu. Na druhej strane Titicaca je Peru. Pod nami bol prístav s trajektami a všelijakými vodnými atrakciami.
Mestečko stojí na prudkom zráze kopca do jazera, čo spôsobuje, že takmer žiadna ulica v ňom nie je rovná. Vyšli sme teda z hotela na pobreží a vybrali sme sa do kopca na hlavné námestie. Je to celkom makačka šliapať do kopca. Breh jazera totiž leží v nadmorskej výške niečo vyše 3800 metrov nad morom. Keď sa človek priveľmi snaží, často sa mu zatočí hlava. Takže pomaličky sme vyšli na jedno a potom na druhé námestie.
Vegetácia už viac pripomína našu slovenskú prírodu, až na tie eukalipty. Cestou na námestie sme videli tuje, borovice a iné ihličnaté stromy. Človek nevie, čo si má obliecť. Nie je zima, ale je dosť vlhko a fúka vietor. O pár hodín bude určite kosa, to je isté.
Námestie je pekne upravené a čisté. Po jednej strane ho lemuje veľkolepá bazilika. Impozantná stavba, ktorá svieti svojou belosťou a týči do pozoruhodnej výšky. Možno je to aj tým, že je na kopci. Tu je všetko na kopci.
Vošli sme na jej nádvorie a kochali sa stavbou. Pred budovou bola socha Francisca Tita Yupanquiho a dovnútra sa vstupovalo vyrezávanou bránou. Vnútri sa dá vidieť socha Panny z Copacabany, ktorú Yupanqui vytvoril. Žiaľ nesmelo sa tam fotiť, ale kostol má pestrú výzdobu. V týchto končinách je to zvykom.
Yupanqui, vnuk jedenásteho inku Huaynu Capaca, bol amatér, ktorý sa vybral do La Paz kresliť sochy Panny Márie, aby neskôr vyrobil viacero plastík sám. Po niekoľkých nevydarených pokusoch sa mu podarilo vytvoriť jednu figúru vynikajúcej kvality, ktorá sa rýchlo stala inventárom baziliky.
V koloniálnych časoch, keď sa do popredia začalo dostávať kresťanstvo, splynula pre pôvodnú civilizáciu Panna Mária s Pachamamou, dcérou Viracochu, sestrou a podľa jednej legendy tiež manželkou Intiho. V minulosti sa jej obetovali lamy, no jej kult sa medzi tunajšími ľuďmi nepominul. Dnes si jej dobro úlitbou vyprosujú napríklad baníci v Potosí. Pastieri či roľníci v horách obetujú tejto bohyni často pri potôčikoch, do ktorých miestni vhadzujú pripravené obetné jedlo, nápoje, listy koky, tabak či alkohol.
Virgen de Copacabana sa rýchlo stala symbolom zjednotenia a patronátu nad komunitou. Ľudia veria v jej zázračnú moc a preto priťahuje predovšetkým pútnikov. Ani v deň našej návštevy bazilika nebola prázdna. Tu i tam sa hlúčiky ľudí modlili, alebo len tak posedávali vnútri aj vonku pred bazilikou. Religióznu dôležitosť tejto lokality dokazuje aj návšteva baziliky pápežom Jánom Pavlom II. v 80. rokoch minulého storočia.
Vyšli sme von z baziliky a len tak naslepo sme sa pobrali do uličky. Zakrátko sme našli nejakú mapu a zistil som, že priamo v Copacabana sú nejaké ruiny predkolumbovskej kultúry.
Intikala, ako sa toto miesto volá, možno preložiť „skala slnka". Intikala sa týči nad mestom, aj keď pôsobí sprvu nenápadne. Na mieste nebol žiaden výklad, ani nič napísané. Preklad názvu som sa dozvedel až na druhý deň na Slnečnom ostrove od nášho sprievodcu.
Tieto monolity vyzerajú spolu ako obradné, možno obetné miesto. Precízne vyrezané a vyleštené balvany sa podobajú na lavice pre obecenstvo nejakého obradu či súdu, ktorý sa tu mohol udiať. Sú ich desiatky roztrúsené po všetkých monolitoch. Tieto balvany boli v niektorých miestach štiepané a ukladané na seba s ohromnou precíznosťou, podobne ako pri monumentoch Tiwanaku. Keď to naoko porovnám s hodnotami z Pumapunku, niektoré môžu mať aj okolo sto ton.
Chrám je vlastne na prudkom kopci, takže z neho vidieť mesto. Copacabana je malá a prírodné podmienky ju nútia krútiť sa, uličky sú úzke a krivolaké. V tomto meste asi nestoja dva domy v rovnakej výške.
Cez mesto na druhej strane vidieť kalváriu, týčiacu sa na vysokom kopci pri jazere. Je to ešte trochu vyššie v porovnaní s Intikala, no ísť tam znamená zísť dole do mesta a štverať sa zas hore do toho kopca. Kristus by to po mučení mal za sebou už po prvých tridsiatich metroch.
Pomaly sme schádzali z Intikala na námestie a trochu sme blbli pri stánkoch so suvenírmi. Stánky sa tiahli po strane baziliky. Nevybrali sme sa na kalváriu. Prešli sme park skrz a objavili sme sa na typickom trhovisku s jedálňou - niečo sa nemení, nech ste kdekoľvek v celej Bolívii. Takéto miesta sú všade, v mestách i úplných dierach. Kukurica, veľký andský popcorn, koreniny, fazuľa, paprika, mandle či para orechy.. indiánky predávajú kadečo. Do jedálne sme nakoniec nezašli a pobrali sme sa radšej do hotela.
Večer sme skočili na sendvič. Vlastne sme chceli niečo typické. Žiaľ, morské prasa sa vypredalo už začiatkom týždňa. Obišli sme viacero podnikov, avšak ostali sme nakoniec bez morského prasaťa a na pstruhy som veľmi nemal chuť, tak sme skočili na kuracinu do takej reštiky pre turistov.
Tu je všetko pre turistov. Jediné miesto, kde som na stole nevidel llagua (yahua, jahua, ľahua.. komu ako lepšie), omáčku, kvôli ktorej neuspel v Bolívii McDonald's.
Nájdete ju všade. Jej základ tvoria štipľavé papričky, nadrobno nakrájaná cibuľa, často paradajky, niekedy cukor, ocot a iné ingrediencie. V celej Bolívii je len málo miest, kde by táto omáčka nebola prítomná priamo na stole a väčšinou sú to reštaurácie pre turistov s kontinentálnou kuchyňou. Ak teda neuprednostňujete tento štýl stravy, stopro sa s touto omáčkou stretnete na X spôsobov.
V Cocha napríklad robia llagua bez paradajok a má zelenú farbu. Na väčšine miestach Bolívie, v Amazónii či Andách, videl som najmä červenú formu s paradajkami. Niekedy je extra pálivá, niekedy menej, no vždy je na stole, alebo ju automaticky prinesú spolu s jedlom.
Tak táto omáčka sa vraj stala dôvodom, prečo Mekáč nakoniec Bolíviu opustil, dozvedeli sme sa od sprievodcu na Isla del Sol. Franchise totiž nemôže položiť na stôl hocičo. Llagua sa teda na stoloch neobjavila a ľudia, ktorí ju často vyžadovali, ju nedostali. Do podniku ľudia proste prestali chodiť. A to je koniec Mekáča v Bolívii. Ani v La Paz, Cocha, Santa Cruz alebo inde som tu nevidel jediného McDonalda.
Možno je ten príbeh trochu pritiahnutý za vlasy, ale pravdou je, že llagua sa tu naozaj všade konzumuje vo veľkom množstve. A určite to má x ďalších dôvodov. Napríklad: Prečo jesť predražený americký burger a hranolky, ktorých pôvod a zloženie nemôžete tušiť, keď vedľa v obyčajnej putike stojí sviečkovica v prepočte asi päť eur porcia (a tu majú zväčša jeden a pol až dvakrát väčšie porcie v porovnaní s európskym priemerom). Ak si túto sviečkovicu dáte v nóbl reštaurácii, stále nezaplatíte viac ako desať eur. Stále hovoríme o sviečkovici!
Neviem, ako sa to všetko má u susedov v Argentíne, kde je vraj ešte lepšie mäso, alebo v Brazílii či Uruguaji, kde je zas viac turistov ako v Bolívii, ale bez akejkoľvek zaujatosti voči McDonald's by som si tu tento spôsob stravovania proste nevybral.
V ten večer sme však zvládli sendvič aj bez llagua, pohovorili sme s čašníkom a otec zistil, že majú spoločných známych kdesi v Maďarsku. Svet je malý. Najmä keď cestujete s mojim otcom. Tak sme sa ešte chvíľku zdržali a potom sme si odišli oddýchnuť na hotel.
Toto bola prvá časť môjho blogu z návštevy jazera Titicaca, konkrétne z Copacabany a Isla del Sol. Tu nájdete pár fotografií z Copacabany. Ďalšia časť bude zverejnená približne o hodinu, ako kážu pravidlá.
