Tajomné Tiwanaku a Pumapunku

Autor: David Olmos Justiniano | 21.11.2012 o 22:25 | (upravené 21.11.2012 o 22:50) Karma článku: 5,51 | Prečítané:  396x

Ak ste typom cestovateľa, ktorý nedokáže obležať len tak kdesi na pláži, či obsedieť v hotelovom bare a radšej využíva čas, poznáva kultúru a históriu, Tiwanaku je niečo pre vás. Ja konkrétne som si nevedel celkom predstaviť cestu sem bez návštevy týchto monumentov kultúry spred Inkov. Nakoniec, z La Paz sú to len necelé dve hodiny a zájazd tam ponúkajú všetky cestovky. Niektoré, ako tá naša, aj s veľmi fundovaným výkladom antropológa - odborníka na tento archeologický klenot Bolívie.

Nie je celkom jasné, ako toto sídlo volali jeho zakladatelia, keďže nezanechali žiadne písomné doklady. Jeho dnešný názov mu dali Aymarovia a mohol by znamenať niečo ako „stred sveta".

Pre neexistenciu písomníctva sa v popise spôsobu života Tiwanaku môžeme spoliehať len na archeologické vykopávky. Mätúce sú rôzne teórie o čase jeho vzniku. Existuje teória, že je Tiwanaku staré až dvanásť, či pätnásť tisíc rokov, čo by znamenalo, že jeho vznik by sa dal datovať niekde do konca poslednej doby ľadovej. Je to však zatiaľ nepravdepodobné.

Pravdepodobnejšie je, že sídlo vzniklo asi 1500 rokov pred naším letopočtom. Zhruba v 3. storočí pred naším letopočtom sa Tiwanaku stalo dôležitým náboženským - pútnickým a najmä kozmologickým centrom. Práve vďaka tomu získalo sídlo obrovský význam, ktorý neskôr ešte vzrástol. Svoj mocenský vrchol mohlo zažiť medzi 4. až 12. storočím nášho letopočtu. Keď uvážime, že Inkovia vládli tejto krajine potom už len asi tristo rokov, je to dosť dlho.

Samotné Tiwanaku mohlo obývať asi tridsať tisíc ľudí, jeho bezprostredné okolie však zrejme desaťkrát viac. Produkcia jeho polí mohla živiť aj vyše milióna duší. Táto kultúra je totiž známa aj vďaka spôsobu pestovania plodín. Ich systém kanálov privádza v drsnej klíme cez deň potrebnú vlahu do slnkom vyprahnutej zeme, no v noci navyše zohrieva políčka a chráni ich pred mrazom. Voda v tomto prípade funguje ako tepelná batéria, ktorá vo dne príjme zo slnka dostatok tepla, aby v studenej noci nezamrzla.

Jediným chovným zvieraťom tu bola lama. Jazero Titicaca so svojím bohatstvom rýb a vodných vtákov však určite prispelo k pestrosti jedálnička ľudí Tiwanaku.

Všetky veľké kultúry latinskej Ameriky rozkvitali práve z prebytku, ktorý dopestovali na svojich poliach. Všetky tu vzniknuvšie veľké štáty boli predovšetkým agrikultúrne. Žiaľ nevieme, ako by sa samotné kultúry vyvinuli, keďže Španieli, Portugalci, Holanďania a neskôr Angličania drasticky poznačili ich históriu.

Čo však s určitosťou vieme povedať o Tiwanaku je, že asi v 5. storočí nášho letopočtu si podmaňuje pomerne veľké územie v okolí jazera Titicaca, jazier Uru Uru a Poopo a zachádza ďaleko na juh za veľké soľné jazerá Coipasu a Uyuni, až k hraniciam dnešnej Argentíny. V tom istom období vzniká na sever od jazera ďalší štát Wari, o ktorom panuje domnienka, že bol ovplyvnený práve kultúrou Tiwanaku.

Nájdená keramika, ako aj samotné monumenty, dokladujú čulý obchod s inými kultúrami na dnešnom území Chile, Bolívie a Peru. Je preto možné, že Tiwanaku nedobývalo územie len vojensky, ale využívalo tiež ekonomické nástroje a zrejme preto bolo na svoje obdobie veľmi úspešné. Mesto sa stalo náboženským, kultúrnym, ekonomickým i vojenským centrom.

Časť stien chrámov a  figurálnych monumentov nájdených v  Tiwanaku je vyrobených z červeného pieskovca z blízkeho brehu Titicaca, časť je z andezitu, ktorý však blízko nenájdete. Andezit sa totiž vyskytuje na opačnom brehu Titicaca, na polostrove Copacabana. To by znamenalo dopraviť ho sem asi deväťdesiat kilometrov terénom. Jedna teória hovorí o tom, že by andezit mohli nakladať na člny z totory, tunajšie trstinové bárky, ktorými ho následne dopravili na druhý breh a následne ťahali na miesto stavby.

Aj bez toho je to ohromný výkon, keď sa nad tým zamyslíme. Už len ťahať pieskovec desať kilometrov od jazera miernym stúpaním, bez vynálezu kolesa a len za pomoci lán, pri týchto mnohotonových monolitoch to znamená prácu tisícok ľudí. Najväčší monolit v Pumapunku váži totiž vyše stotridsať ton.

Ale aby sme šli poporiadku. Tiwanaku je komplex viacerých archeologických nálezísk. Pumapunku patrí medzi mladšie objekty, ktoré začali stavať v 6. storočí nášho letopočtu. Medzi staršie objekty patrí rozľahlá stupňovitá pyramída Akapana, ktorá dosiaľ nie je odkrytá. Možno z nej vidieť kúsok, časť stupňovitých stien postavených do pôdorysu v tvare akéhosi kríža.

Spočiatku sa vedci nazdávali, že pyramída je navŕšená z hliny. Neskôr sa prišlo na to, že pozostáva z kvádrov rôzneho materiálu, medziiným aj z andezitu. Najväčší andezitový kváder Akapany váži skoro šesťdesiatšesť ton. Stavba dokladuje prácu s kovmi. Do spojov jej blokov boli vytesané drážky, do ktorých bol za studena s pomocou kladív vbitý kov.

Napriek tomu, že pyramída nebola zatiaľ vedecky preskúmaná, javí známky „návštevy" lupičov. Dokladuje to časť muriva, ktoré je rozhádzané v jej blízkosti. Jej vrchná časť s vpadnutou dvoranou je poškodená práve takýmto zásahom do jej štruktúry.

Viditeľné a asi najkrajšie zo staršej časti sú dnes už zrekonštruované chrámy severne od pyramídy. Jeden je postavený pod úrovňou terénu a mal by byť zasvätený podsvetným bohom. Z jeho stien vytŕča mnoho hláv rôznych štýlov a v jeho centre stojí viacero pieskovcových postáv. Chrám je jedinečný svojou orientáciou zo severu na juh, kým väčšina ostatných je orientovaná z východu na západ. Orientácia tiež môže odkazovať na funkciu podsvetného chrámu.

Západne od tohto chrámu je veľký chrám Kalasasaya, ktorej začiatok stavby možno datovať niekde do 2. storočia pred naším letopočtom. Stavba je rozľahlá a rekonštruovaná. Pôvodne boli v mieste jej obrysov nájdené len veľké monolity, ktoré ju ohraničovali. Dnes už sú medzery medzi monolitmi vyplnené. Najťažší monolit váži niečo cez dvadsaťpäť ton. Chrám je orientovaný z východu na západ.

Táto orientácia naznačuje, že bol využívaný na astronomické pozorovania. Počas rovnodenností totiž slnečný svit dopadá priamo do jej brány. To znamená, že títo ľudia mohli mať svoj kalendár a používali ho zrejme na plánovanie sejby a žatvy, alebo na plánovanie sviatkov a osláv.

V centre chrámu stojí monolit s názvom Ponce. Je z andezitu a ako som už vyššie spomenul, museli ho sem priviezť a následne so zručnosťou vytesať do dnešnej podoby. Španieli sa pokúšali odťať tejto figúre hlavu, no nepodarilo sa im to. Či je na vine tvrdosť materiálu, nevedno. Do väčšiny sôch však vyryli aspoň znak kríža, čo mala byť istá forma exorcizmu a znak premeny týchto pohanských modiel na kresťanské vzory. Ešte v rámci chrámu stojí v jeho juhozápadnom kúte menší monolit Fraile z pieskovca.

Že sa Španielom nepodarilo či nechcelo tieto sochy zničiť možno súvisí aj s ich dôležitosťou pre tunajších ľudí. Vieme napríklad z príkladov Mexika či Guatemaly, že pohanské kulty Aztékov a Mayov sa často pretransformovali a v istých formách naďalej fungujú v rámci kresťanských rituálov. Podobne je to aj na niektorých miestach Bolívie. Zaujímavým príkladom je bolívijská Copacabana. Je to jedno z najdôležitejších sakrálnych miest Kečuáncov i Aymarov, ale aj dôležité pútnické miesto kresťanské, čo dokladuje aj návšteva tohto mesta pápežom Jánom Pavlom II. v 80. rokoch. Titicaca, Copacabana a Slnečný ostrov si však zaslúžia samostatný blog, najmä pre ich mytologickú príťažlivosť.

Z Kalasasaya je už na dohľad Slnečná brána. Je pôvodne vytesaná z jedného kusu kameňa a trčí, akoby ju tam niekto zahodil. Je zrejmé, že to tak asi bude. Materiálom a výzdobou pripomína viac monumenty Pumapunku. Vraj sa ju pokúšal odtiaľto odviesť akýsi britský dobrodruh, no nakoniec ju zabudol tam, kde doteraz stojí. Nezachovala sa však zmienka o tom, kde stála predtým, preto sa predpokladá, že patrí do Pumapunku.

Je skutočnou záhadou, na čo v skutočnosti slúžili reliéfy na Slnečnej bráne. Z výkladu symboliky sa predpokladá, že ide o akýsi kalendár. Ak by to aj bola pravda, chýba mu spodná časť, ktorá mohla byť pôvodne z kovu. Otvory na pilieroch tejto brány naznačujú, že by táto teória mohla byť správna. Kov sa však nezachoval, rozobral sa. Nevedno kto ho vzal, no k rozobratiu časti Tiwanaku došlo už v časoch Inkov.

Spomínal som, že kultúra Tiwanaku bola zručná v spracovávaní kovov a používala ich aj vo svojej architektúre. Kovy sa teda používali na spájanie blokov kameňa dohromady. Monolity Pumapunku majú taktiež v miestach spojov vytesané drážky, podobne ako Akapana a niektoré časti podzemného chrámu či chrámu Kalasasaya, do ktorých sa nalievala roztavená meď alebo bronz, ktorý po stuhnutí tieto bloky spojil vedno. Spôsob spájania blokov sa teda od staršej k novšej časti veľmi nemení, mení sa len technika spracovávania kovu. Kým v staršej časti Tiwanaku sa tepal kov za studena, v Pumapunku sa používal roztavený liaty kov.

Nevieme presne, na čo boli otvory na monolitoch a kamenných pilieroch. Archeológovia sa nazdávajú, že ako vrchná výzdoba kamenných blokov slúžili kovové odliatky, že sa do dier v monolitoch nalievala meď alebo bronz. Niektoré otvory mohli slúžiť ako kotvy na uchytenie väčších komponentov, ako sa predpokladá pri Slnečnej bráne. Veľké odliatky sa však storočiami nenávratne stratili.

Archeológovia si nie sú istí, ako boli bloky na stavbu chrámov dopravené na miesto. Do úvahy pripadajú najmä teórie o doprave a stavbe za pomoci lán z koží lamy a naklonených rovín. To platí aj pre stavebný materiál staršej časti Tiwanaku.

Na Pumapunku je zaujímavé predovšetkým opracovanie kameňa. Presná práca ukazuje na znalosti geometrie. Niektoré kamene sú vytesané s takou precíznosťou, že sa medzi ne nedá zasunúť nôž. Takto dokázali navŕšiť prakticky niekoľkoposchodovú stavbu Pumapunku s neuveriteľnou stabilitou.

Osud kultúry Tiwanako je neznámy a diskutuje sa najmä o prírodnej katastrofe veľkých rozmerov. Nejaké stopy v tomto smere nám zanechali aj zmienené políčka, ktoré mohlo postihnúť veľké sucho. Pumapunku samotné vyzerá nedokončene. Isté je, že či Pumapunku, Akapanu, Kalasasayu, podsvetný chrám alebo ozdobné sochy museli stavať tisícky ľudí, ktorým museli asistovať vzdelaní inžinieri a architekti. To spolu s prepracovaným hospodárstvom, sociálnou štruktúrou a infraštruktúrou, ktorá sa tu našla, priznáva Tiwanaku status vyspelej kultúry, z ktorej mohlo čerpať viacero ďalších, ktoré sa objavili na území Južnej Ameriky.

Tiwanaku sa pretavilo najmä do kultúry ďalších civilizácii. Je isté, že ľudia tejto kultúry uctievali podobných bohov, ako uctievali ich nasledovníci, verili v podobné mýty a založili podobnú kozmológiu. Tieto indície nám dáva nie len podobná symbolika, ale napríklad aj spôsob nakladania s mŕtvymi. Tu nájdené múmie sa podobajú na tie inkské.

V rámci náleziska môžete navštíviť aj múzeum so zbierkou keramiky, zbraní, šperkov a drobností, potravy a dokonca aj zmienených múmií. V tomto múzeu nájdete aj najväčší, takzvaný Bennettov monolit. Je to osemmetrová postava v štýle monolitov Kalasasaya. Nebolo možné ho vyfotiť, ako vlastne celú zbierku múzea, poľahky ho nájdete niekde na webe. Pomenovaný je podľa svojho nálezcu Wendella C. Bennetta.

Prečo je Tiwanaku tajomné? Toto miesto priťahuje nie len archeológov, historikov antropológov, religionistov, ale aj rôznych ezoterikov, spiritualistov a dlhé roky aj ufológov. Existuje mnoho fantastických teórií, ako vzniklo toto miesto a ako žili títo ľudia. Tým exotickejším pomáha aj fakt, že sa nezachovali žiadne písomné doklady o kultúre. Pravdou však je, že mnoho vysvetlení stále skrýva tunajšia zem. Vieme, že boli dosiaľ odhalené len 4% celého mesta. Možno práve tých 96% poskytuje vysvetlenia, ktoré sú oveľa jednoduchšie a prijateľnejšie, akože ľuďom Tiwanaku pomáhali v stavbe týchto skvostov mimozemšťania.

Asi som práve sklamal všetkých fanúšikov Alien Ancestors a Ericha von Dänikena. Nie že by som a priori neveril v to, že nejakí mimozemšťania existujú. Pri veľkosti nášho všehomíra by bola existencia jedinej planéty so žijúcou populáciou plytvaním priestorom. Napriek tomu však cítim, že kadejaké teórie o zainteresovaní mimozemšťanov do života na zemi vychádzajú často z akejsi potreby ľudí vysvetľovať si jednoduché veci veľmi komplikovane, prípadne z určitej neznalosti. Ak ide o monumenty, ktorých história je už dosť podrobne preskúmaná a takýchto tajomstiev je nemnoho, je to často výsledok hľadania senzácií a to je, myslím si, smutné. Pri Tiwanaku však skutočne ťažko robiť závery, keďže drvivá väčšina mesta je stále pochovaná pod stáročnými nánosmi zeme.

Samozrejme aj tento blog publikujem zároveň s fotogalériou z Tiwanaku a Pumapunku. Najviac fotiek mám asi z Pumapunku. To pre mojich kamošov Aďa a Ješka.. si objednali :)

Dovi.

Pri písaní tohto blogu som vychádzal predovšetkým z výkladu priamo na mieste archologického náleziska. Výklad viedol Edwin Condarco. S časťou údajov, ktoré som si celkom nezapamätal, som si pomohol a získal som ich z Wikipédie. Ide najmä o časové údaje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?