reklama

Večná jar Cochabamby

Konečne sme sa dostali na chvíľu preč z Riberalty, aj keď to nebolo také samozrejmé. Bolívia má posledné dni problém s dodávkami palív. Inokedy vídať na križovatkách stánky, kde sa dá kúpiť benzín vo fľaške od coca coly. Minulý týždeň boli zatvorené aj všetky pumpy a šťava sa dala zohnať len po známosti, niektorí si totiž robia zásoby. Mali sme preto obavy, ako to bude vyzerať s leteckým petrolejom a či sa už dávno nerozdal po dedine. Naše obavy sa nepotvrdili a tak sme nakoniec do Cochabamby odleteli.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

O Cocha, ako ju Bolívijčania familiárne nazývajú, som toho počul mnoho najmä od môjho otca, ktorý tam prežil časť svojho detstva i puberty. Chodil tam totiž na strednú školu. Riberalťania mi hovorili najmä o skvelej klíme, Cocha je totiž mesto večnej jari. Počasie sa tam celý rok nemení. Teploty sa šplhajú cez deň na niečo okolo tridsať stupňov a v noci zas neklesajú pod príjemných šestnásť.

Mesto je o čosi väčšie ako Košice, ale má asi trikrát toľko obyvateľov. Môže za to určite aj zvyk zakladať si veľkú rodinu, no sčasti je to určite spôsobené aj chudobnými okrajovými štvrťami. Nevyzerajú síce ako slumy v Riu alebo kdesi v Kolumbii či Afrike, ale rozhodne by ste tam nechceli bývať, ba ani sa zbytočne zdržiavať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cocha, ako každé väčšie mesto v Bolívii, zápasí s vysokou mierou imigrácie z vidieka, čo plodí zas vyššiu mieru nezamestnanosti najmä medzi imigrantmi, čo zas tvorí chudobu a následné sociálne rozdiely. Centrum mesta je však veľmi pekné, zelené, upravené a kým v Riberalte sotva nájdete pár smetných košov v celom meste, tuto vidieť dokonca oznamy o tom, ako sa čo má kde recyklovať.

Znovu je to trochu iné kafe oproti Riberalte. Je to mesto Collas, čiže vysokohorských obyvateľov Bolívie, ale je výborne organizované. Úzke ulice v centre a niekoľko väčších zelených námestí prepájajú široké bulváre. Medzi tie najznámejšie a pre oči najpríťažlivejšie miesta patria najmä Plaza Colón (Námestie Kryštofa Kolumba) s veľmi slušným ale aj drahým trhom s miestnymi špecialitami a suvenírmi, tieto veci zoženiete aj na iných miestach podstatne lacnejšie, ale zeleň a lavičky priťahujú okrem relaxu-chtivých turistov aj kadejakých kaukliarov a artistov. Skrátka je sa tam na čo kukať. Plaza Corazonista či Plaza Principal najmä večer tiež priťahujú tento druh umenia, iným typom ulice je zas bulvár Prado, o ktorom píšem nižšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doprava je oveľa menej chaotickejšia ako v menšej Riberalte, ale aj cesty sú oveľa lepšie, skoro všade je asfalt a keď nie, tak aspoň betón. Skrátka nikde som nevidel prašnú ulicu. Ak sa chcete zviezť, stačí zdvihnúť ruku, v priebehu pár sekúnd zastaví taxík. Taxi, asi ako všetko, je lacný a nemusíte preto skúmať miestnu hromadnú dopravu. Pomaľované maličké autobusy sú však veľmi fotogenické a sú ich plné ulice. Pestré farby, rôzne nápisy a všadeprítomná reklama je úplnou samozrejmosťou bolívijskej ulice, či už mestskej alebo dedinskej.

Užšie centrum mesta sa dá pohodlne prejsť pešo za pár hodín, len treba chodiť pomaličky. Mesto leží v priemernej nadmorskej výške asi 2500 metrov nad morom a najmä prvý deň som ten rozdiel pociťoval. Ak aj som aj nevdojak zrýchlil krok z vychádzkovej na moju normálnu rýchlosť, čoskoro som sa zadýchal a pripomenul si svoj zážitok z letiska v El Alto. Nechápem, ako tam niekto môže hrať futbal. A že sa hrá aj v La Paz, čo je o kilometer vyššie, to už je fakt nepredstaviteľné. No na futbal tu sú iní odborníci, a že ich je veľa, tak radšej o inom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V uliciach sa miešajú nízke staré domy v koloniálnom štýle s modernými vežami z ocele a betónu. Takouto modernou ulicou je napr. Prado - dlhý a zelený bulvár s množstvami reštaurácií. Ponúka všeličo, od klasického amerického hamburgeru cez všetky bolívijské dobroty, ktoré som už opisoval aj v predošlých blogoch.

Cochabamba je totiž hlavné mesto jedla. Jedinečná geografická poloha a zmienené počasie umožňuje dopestovať takmer všetko. Na jednom mieste sa tým pádom môžete stretnúť s nám známou zeleninou a ovocím a rovnako aj s tropickými plodinami. To sa prirodzene odráža aj na jedálničku miestnych. Kým v Amazónii jedia najmä mäso s mäsom a k tomu ryžu a yuku, tuto nikdy nechýba na tanieri pestrý výber zeleniny, šalátov a kadejakých miestnych pochutín.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzi lokálne špeciality patria: silpancho - tenký hovädzí rezeň, veľký ako tanier, podáva sa s volským okom, ryžou a nadrobno nakrájanou zeleninou; papalisa - šalát zo zemiakov a ryže so zeleninou, lomo a la paila - hovädzie dusené so zeleninou a zemiakmi v sladkej omáčke, toto jedlo mi dosť pripomenulo balkánsku kuchyňu a vrelo ho odporúčam. Konzumuje sa aj bravčové a jahňacie, ktoré v Amazónii len tak nenájdete. Veľmi mi chutil pikantný hovädzí jazyk, ku ktorému sa najviac hodí chuño (čuňo) - na mraze a slnku sušené zemiaky so syrom. V niektorých reštikách vidieť obrovské kotly s rôznym mäsom, ktoré sa pripravuje na otvorenom ohni, je to tunajšia tradícia asi ako naše posedenia pri guláši.

Ak oželiete posedenie v reštike, môžete sa občerstviť v stovkách stánkov s rýchlym občerstvením. Trhy, ktorých je v Cochabambe neúrekom, majú vyhradené časti, ktoré predávajú len jedlo. Sú to normálne jedálne uprostred haldy iného tovaru. Môže sa to zdať pre našinca nehygienické, ba priam nebezpečné, ale poviem vám to tak, že ani v tej reštaurácii do kuchyne nevidíte a jedno či v pralese alebo v Sierre, všade majú problémy s vodou. My sme takéto stánky využívali, lebo vo vyšších nadmorských výškach je lepšie jesť po troške a viackrát. Nehovoriac o stánkoch s ovocím, kde vám na počkanie vyčarujú šťavu priamo pred očami z čoho si len vyberiete. Niektoré ovocie som nikdy nevidel ani na obrázku, no už z Riberalty som si zvykol skúsiť všetko a málokedy som bol nespokojný. Čo sa týka ovocia, Južná Amerika naozaj nemá chybu.

Strava sa nutne odráža na ľuďoch. Frajerka ma asi zabije, ale musím povedať, že v Cocha sú ozaj pekné ženy. Nie že by v Amazónii pekné ženy neboli, ale tuto ich je akosi viac a sú krajšie. A vôbec ľudia vyzerajú akosi zdravšie. Jedlo však často láka chudobu.

Indiáni v typických krojoch s klobúkmi a vreciami prehodenými cez plece, ktorí len pred chvíľkou mohli vystúpiť z autobusu kdesi z vidieka, vidiac v reštauráciách stoly prehýbajúce sa pod jedlom, vás môžu hocikedy pýtať nie prachy, ale niečo do úst. Nad takýmto sme sa tiež raz zľutovali a dali mu najesť. Starý cholo (ako nazývajú prišelcov z vidieka) mohol mať snáď už aj sedemdesiat, ťažko odhadnúť. Napriek tomu tento človek, zbavený svojho tradičného života neprežije, pokiaľ si nenájde prácu čo i len pouličného predavača. Množstvo detí na ulici ponúka zrejme kradnuté žuvačky a sladkosti za pár pesos. Aj toto je realita inak krásneho mesta, kde túto chudobu pripomínajú najmä indiánky usadené na chodníku, žobrajúce, alebo predávajúce kukuricu.

Bol som trochu sklamaný povedomím obyvateľov o svojom meste. Aj to jeden z dôvodov, prečo píšem najmä o jedle. Keď som sa pýtal na nejaké kultúrne ťaháky či históriu, nikto mi veľmi nevedel poradiť, kam sa mám vybrať. Samozrejme, išli sme sa pozrieť na sochu Krista, ktorý je stále vyšší ako ten poľský, no okrem množstva viditeľných koloniálnych domov, pár kostolov, radnice a iných historických budov sme toho veľa nenašli. Históriu krajiny pripomína najmä množstvo sôch, búst a pamätníkov roztrúsených po meste. V tomto Bolívijčania rozhodne nezaostávajú. Či som bol v Santa Cruz, v Riberalte, Guayarameríne či inde, mestá su posiate sochami. Či to je spôsobené hrdosťou na svoje osobnosti, alebo skrátka potrebujú niekomu dať prácu, to už neviem. Čo sa týka staršej histórie vraj v okolí mesta sa dajú nájsť rôzne indiánske pamiatky, ale nato sme žiaľ nemali čas.

Cochabamba je rozhodne veľmi kvalitné miesto na život, ale moja počiatočná eufória sa akosi stráca tým, že už som mal možnosť si pozrieť aj La Paz. Obidve tieto mestá sú skutočne živé, plné mladých ľudí a vrie to v nich. Najbližšie čosi napíšem Tihuanaco, kde som včera strávil veľmi zaujímavý, priam magický deň. Dnes už kvasím na brehoch jazera Titicaca a užívam si výhľad. Voda má vraj nejakých štrnásť stupňov, ale určite sa pôjdem okúpať :D Zatiaľ si môžete pozrieť Cocha aspoň na fotografiách.

Tak čoskoro zas.

Dovi.

David Olmos Justiniano

David Olmos Justiniano

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  1x

som študent Zoznam autorových rubrík:  BolíviaRecenzieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu