Riberalta - "todosantos", el día de los muertos

Autor: David Olmos Justiniano | 2.11.2012 o 22:32 | (upravené 3.11.2012 o 0:06) Karma článku: 6,04 | Prečítané:  480x

Po veľmi kritickom blogu prikladám krátky príspevok na sviatočnú tému. Keď už je ten dušičkový čas, napíšem čo-to o tom, ako miestni slávia tento sviatok.

Vybrali sme sa dnes o deviatej ráno, ako ostatne celé mesto, na riberaltský cintorín. Už z diaľky bolo počuť, vidieť a cítiť ruch davu ľudí. Kým u nás sú toto tiež masové sviečkovo-kvetovo-cintorínske orgie, toto bolo niečo podstatne inakšie.

Prišli sme na preplnený, chaotický a ľuďmi totálne obsadený cintorín. V prvom rade pocítite rozdiel vo vzhľade cintorína. Kým u nás sa pochováva viac do zeme, tuto naopak vidieť početné mauzóleá, krypty a iné stavania nad úrovňou terénu. Uličky temer neexistujú, hroby sú nalepené jeden na druhom a vytvárajú spleť len veľmi úzkych priechodov medzi nimi.

Ako sme postupovali viac do centra príbytku mŕtvych, počuli sme z reprákov prebiehajúcu omšu za zosnulých. Nemohol som si nevšimnúť výrazný americký prízvuk kňaza, bol to gringo jak bič, zrejme nejaký misionár. Podali sme si v rámci omše so všetkými ruky a ďalej sledovali sviatočný ruch. Až ma to všetko uviedlo do pomykova. Nezúčastňujem sa totiž aktívne na kresťanskom duchovnom živote, ale aspoň viem, čo sa patrí, no nie? No áno.

Naše slovenské novembrové počasie veľmi nedovoľuje ľuďom zostávať na cintorínoch dlho. Obmedzujú sa len na to upratanie hrobov, položenie kvetov a vencov a zapálenie sviečok, krátke postávanie pri hrobe a šup rýchlo do vyhriateho auta a domov na pagáče. Samozrejme, každý to má inak, no tuto je to úplne inak.

Ľudia po celom cintoríne otvárajú rodinné hrobky, rozkladajú stoličky a stoly a skrytí v mauzóleách pred páľavou slnka trávia sviatočný čas so svojimi zosnulými i živými príbuznými. Tí ktorí nemajú stavané hrobky, často si prinášajú so sebou rozkladacie prístrešky a altánky. Takto nad hrobmi zabíjajú čas, jedia pospolu, stretávajú sa celé mnohopočetné rodiny a vlastne aj susedia, celé ulice, aby nie len zapálili sviečku a položili kvety, ale trebárs nahodili na hroby nový náter, vyčistili, vynovili či vymenili staré nápisy a kríže. Maľujú znovu zašlé a slnkom vyťahané písmená na náhrobky a takto spolu prácou trávia sviatok. Deti sa schovávajú v tieni náhrobkov, alebo pobehujú po cintoríne a blbnú medzi tým všetkým. Maličké vidieť aj v pripravených a prinesených kolískach. Nie je núdza o situácie, kedy mamička napríklad prebaľuje malé priamo na hrobe, veď sú tam po celý deň.

Cintorínom sa ozývajú kadejaké zvuky. Kde-tu vykrikujú predavačky kvetov a sviečok a upozorňujú na seba a svoj tovar. Počuť trúbky, zvončeky a iné znamenia predavačov zmrzliny, predavačov domácich sladkostí z medu alebo salteñas - taštičkami z cesta plnenými kuracím mäsom a vajíčkami. Keď máte nejaké drobáky, môžete pokojne privolať niektorú z prítomných skupín mariachi, aby vašej rodine, alebo na počesť zosnulého zahrali nad hrobom nejakú tú pesničku.

Tých mariachis tam bolo viac. Bolo čuť ako hudbu typickú pre Cambas, tak aj zampoñu, hudbu Collas. Rovnako sme počuli aj tóny hudby znejúcej veľmi európsky. To len dokladuje mnohonárodnosť tohto mesta. Toto a potom ešte náhrobky. V mojej fotogalérii možno vidieť pomerne veľký obelisk s nápisom v japončine. Nefotil som veľa, pripadalo mi to trochu neprístojné, ale predsa som len natočil jedno video, ktoré však s touto rýchlosťou pripojenia nemôžem pridať ihneď a tak sa tu snáď objaví, keď budem v Cochabambe alebo v La Paz.

Vonku pred cintorínom stáli rady a rady stánkov so sladkosťami, mäsovými a syrovými pirôžkami, koláčmi, ale boli tam aj celé bufety s možnosťou dať si kompletný obed tak ako v meste. My sme však túto možnosť nevyužili a pomaly sme odkráčali smerom domov.

Keď som sa ešte pred návštevou cintorína pýtal na tento sviatok otca, povedal mi, že je to podobné ako v Mexiku. Viete tie kadejaké pomaľované ksichty, lebky a plno smrť znázorňujúcich kostýmov. Strýko mi naopak povedal, že je to tu oveľa pokojnejšie, duchovnejšie a má to viac religiózny charakter. Dá sa povedať, že to má niečo z toho i z toho.

Na jednej strane mi to prišlo ako príležitosť stretnúť sa v tieni hrobky s ostatnými príbuznými. Znie to trochu morbídne, ale je to tak. Tí ľudia tam pokojne posedávali, klábosili a tlačili do seba doma pripravenú svačinu. Pridajte si k tomu nejakého toho mariachi a máte hotovú gulášpartiu. Na pestrosti sviatku pridávajú najmä farbami hrajúce hroby a pomníky. Nie je to ako u nás - mramor, žula, žula, mramor. Tuto majú pomníky žltú, červenú, modrú, zelenú a kadejaké iné farby. Na druhej strane, prítomná omša, množstvo ľudí modliacich sa na hroboch, či inak vzdávajúcich úctu zosnulým v tom ruchu človečenstva mi dostatočne doložili určitý duchovný rozmer, ktorý tento sviatok pre kresťanov má mať.

Dosť bolo rečí, toto bol len taký doplnok k poslednému blogu. Zrejme sa tak dlho neozvem, lebo už asi odtiaľto nemám veľmi o čom. O pár dní letím do Cochabamby a tam to bude znovu o čosi zaujímavejšie. Napíšem odtiaľ, alebo z La Pazu, aby ste mi verili, že som tam bol. Zatiaľ dovidenia z horúcej Bolívie. A nezmrznite mi tam. Tuto nájdete fotky z cintorína v Riberalte.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?