Pralesom a pampou - výlet do srdca bolívijskej Amazónie

Autor: David Olmos Justiniano | 24.10.2012 o 16:48 | (upravené 24.10.2012 o 21:43) Karma článku: 5,62 | Prečítané:  887x

Po nejakých troch dňoch doma som si konečne spravil čas a fotoalbum z našej cesty „en el culo del mundo“ (znalejší postrehne gramatickú chybu, ale toto je citát :-) je hotový. Fotky mi trochu prinavrátili pamäť a tak som sa rozhodol, že toto je ten správny čas napísať ďalšiu správu domov.

Vydali sme sa teda v zložení ja, otec a bratanec minulý týždeň vo štvrtok v noci do Guayaramerinu, mesta vzdialeného asi sto kilometrov od Riberalty, po jednej z tých „lepších“ ciest. Už začiatok nášho tripu bol sám osebe dobrodružstvom. Najprv som sa s obavou díval na šoféra, ako hádže naše batohy do odkrytého pickupu, mali sme v nich totiž laptopy. Potom som už celkom zvážnel, keď som videl na obzore blesky a zistil, že sa tej búrke určite nevyhneme. Čo ma už totálne dorazilo bolo, že sme ešte v Riberalte nabrali dvoch novinárov, ktorí sa pekne posadili na naše batohy dozadu a prikryli sa len tak celtou, aby akože nezmokli. Môj batoh žiaľ spod celty trčal von.

Keď sme vyrazili, dostal som konečne tú možnosť pocítiť, aké to je cestovať v Bolívii po zemi. Hlavná cesta mala čosi cez tri pruhy, aj keď neboli nijako vyznačené. Občas bola niekde prepadnutá, podmytá, či inak znehodnotená, niekde chýbala vozovka a šli sme len po štrku, niekde chýbalo akékoľvek osvetlenie, keď sme prechádzali cez osadu plnú ľudí bez jedinej pouličnej lampy a len náznakov svetiel z okien domov. Ok možno im akurát vypadol prúd, veď akurát lialo jak z krhly a búrka dosahovala svoje maximum. Z predného skla nebolo cez návaly dažďa vidieť takmer nič a veď načo aj. Niektoré autá, najmä veľké nákladiaky, aj tak nesvietili, alebo si zapínali diaľkové svetlá ešte skôr, než nás minuli, asi aby nás lepšie videli.

Cestovať v Bolívii autom je skrátka hotový horor a nebude to len mojím zhýčkaným európskym zadkom, lebo bratanec tiež vôbec nevyzeral, že sa mu to páči. Nezabudnite na tých vzadu. Že dôjdu do Guayaramerinu zdraví, o tom som teda dosť pochyboval.

Ale došli sme všetci v poriadku. Ešte hodnú chvíľu sme hľadali náš hotel, kde sme mali prenocovať, aby sme sa skoro ráno vydali na cestu divočinou. Vidieť niečo v búrke bolo celkom zložité, nehovoriac už o asi dvadsať centimetrovej vrstve vody a blata všade na uliciach. S laptopom som sa pri letmom pohľade dozadu už lúčil, lebo môj batoh nebol už ani trochu prikrytý ničím, no bol som rád, že sme všetci živí a zdraví.

Na izbe letmá kontrola vecí, všetko som vytiahol a dal vysušiť, laptop našťastie nejavil známky poškodenia, ale radšej som ho ani nezapínal. Rýchla sprcha a hajde do postele, ráno skoro vstávame.

Ráno sa odohrávalo všetko tak, ako sa malo. Mali sme vyraziť o pol siedmej, vyrazili sme o ôsmej. Pre informáciu, aj deň predtým sme mali vyrážať tak okolo siedmej a vyrazili sme o štvrť na jedenásť. Teda nič výnimočné. Ešte sme sa zastavili na trhu, kde sme si dali rýchle no výdatné raňajky a päťhodinová cesta divočinou sa mohla začať.

TUDLE! Päť hodín to trvalo len po prašnej ceste k nášmu sprievodcovi, ktorý nás mal viesť do cieľa ešte ďalších šesť hodín terénom, vyschnutými riekami, jazerami, kľukatými cestičkami v pampe a pralese, ktoré sa všelijako rozvetvovali a spájali. Ten človek má môj rešpekt. Na motorke a bez GPS nás sprevádzal asi dvesto kilometrov terénom, v ktorom sme dovedna stretli dvoch ľudí a civilizáciu len občas pripomínali kde tu roztratené ohrady na dobytok. Inak to bolo len striedanie úzkych pruhov pralesa a rozľahlých pámp. Musím sa priznať, že mi to už, najmä posledné dve hodiny keď sa začalo stmievať, liezlo trochu na nervy. Nevedel som totiž, že tá cesta má trvať tak dlho, ale dobrodružstvo to bolo na nezaplatenie, vravím vám, toto človek len tak hocikde nezažije. Po ceste sme sa niekoľkokrát zastavili na malé občerstvenie, ale inak sme boli vkuse v pohybe a priemernou rýchlosťou tridsať kilometrov za hodinu sme sa pomaly posúvali krajinou.

Tak sme sa nejako doterigali prachom, trávou, vodou i blatom do cieľa a zistili sme, že tam stojí normálne štvorhviezdičkový komplex – malé útulné bungalovy, menšie chatky pre rybárov, reštika, spoločenská miestnosť, bar atď. atď. To všetko bolo tristopäťdesiat kilometrov od najbližších miest. Spojenie možné iba po spomínanej ceste a malým lietadlom, ktoré bolo pristavené na blízkej pristávacej ploche.

Los Lagos Lodge – tak sa to tam volalo. Los Lagos kvôli jazerám, ktoré boli všade nablízku. Hotel núkal najmä zábavu spojenú s týmito jazerami, špeciálne rybačku na rôzne druhy amazonských rýb. Po potrebnej sprche, zoznámeniu sa s areálom a pár deci grepového džúsu (z grepov z hotelovej záhradky), sme si dali chutnú večeru a pobrali sa chrápať, keďže sme na druhý deň od skorého rána mali okúsiť všetky tie srandy, čo sa nám tam núkali.

Ráno sme už po raňajkách a po krátkom oddychu boli pripravení na móle nastúpiť do motorových člnov. Dieter, náš sprievodca cestou do Los Lagos, nás mal naďalej sprevádzať po jazerách. Motorovými člnmi sme obchádzali rôzne zákutia toho najväčšieho jazera. S porovnaním si nie som celkom istý, ale mohlo byť veľké asi ako dvakrát, možno trikrát Liptovská Mara. Tých jazier tam bolo však viac a my sme navštívili len dve.

Okrem pár zátok, kde sme okrem iného videli aj pozostatky tzv. „hydraulickej kultúry“, ktorá sa na brehoch týchto jazier hojne vyskytovala, videli sme najmä miestnu jazernú faunu. Rôzne druhy lovných rýb, surubi, paiche, pirane – tými sa to tam len tak hemžilo, ale aj raje, rôzne korytnačky a nejaké druhy plazov. Ja som veľmi nefotil, rezignoval som, keďže moja optika na tieto veci bola veľmi nedostačujúca. Ale v tom jazere bola naozaj kadejaká háveď.

Tak sme si to pekne obišli, narobili sme po tom jazere dosť veľa kilometrov a videli sme kadečo. Zastavili sme sa na niekoľkých ostrovoch, aby sme pozorovali aj miestne rastliny a iné živočíchy, videli sme napríklad kapybary, miestne malé divé prasiatka a veľa veľa moskytov. Po otázke na krokodíly sme dostali odpoveď, že tieto je najlepšie pozorovať až v popoludňajších hodinách a tak sme sa išli do jednej zo zátok vykúpať. Áno medzi všetky tie pirane a ostatné potvory.

Voda bola skvelá a tak sme v kúpaní pokračovali aj po návrate na našu základňu. Trochu som si zapádloval v kanoe, svalovicu mám z toho doteraz. Jediná vec, na ktorú som vôbec nemyslel, ale onedlho som ju pocítil, bolo amazonské slnko. Spálilo ma ako raka a môžem byť rád, že som nedostal úpal. Ale veď mea culpa.

Popoludní sme sa vydali ešte na jedno menšie jazero, ktoré sme veľmi rýchlo prekročili, aby sme sa dostali k vyhliadkovej veži uprostred ostrova. Po príchode som až zmeravel, keďže nám bolo povedané, že na móle je hneď niekoľko hniezd čiernych ôs. Oni sú to vlastne čierne sršne a sú to miestni lietajúci zabijaci. Spýtali sa nás, či je niekto alergický a ja som len ironicky odvrkol, že síce neviem, ale nemienim to skúšať. Naši sprievodcovia sa teda jali trošku podkúriť sršňom a po pár minútach bol priechod bezpečný. Aj tak sme však radšej hupsli do blata a išli mimo móla. Jedného z našich sprievodcov poštípal pár dní predtým tento hmyz do tváre a chudák bol z toho ešte furt škuľavý.

Vyhliadka nakoniec prebehla bez problémov, ale v porovnaní so všetkým, čo som tam videl, to už bola len taká čerešnička. Ešte cestou nazad som mal zoologický zážitok, keď sa nášmu šoférovi podarilo chytiť v poraste do rúk kandiru. To je rybička, čo sa vám pri močení do vody zavŕta.. veď viete kde. Je naozaj fascinujúce, čo všetko je príroda schopná vymyslieť, aby prežila (a eventuálne vám narobila nepekné problémy).

Krokodíly, vraj najlepšie pozorovateľné podvečer alebo nadránom, sme pre tento deň vynechali, lebo vraj sú v tomto ročnom období agresívne a už sa pomaly stmievalo. Napriek tomu sa nám podarilo zachytiť blízko pri brehoch pár malých kajmanov. Ešte sme dostali ponuku, že by sme si ich mohli obzrieť teda nadránom. Tú som ja odmietol, lebo som bol už unavený jak sviňa a vedel som, že ma na druhý deň čaká znovu odysea. Navečerali sme sa a väčšina z nás skončila v bare.

Ani neviem, čo mi išlo lepšie, či pivo alebo šípky. Jedno s druhým však zrejme dlho nejde a tak som v neskorých večerných hodinách presedlal už len na to pivo a úspešne s otcom a bratancom míňal drahé hotelové zásoby. Zrejme vďaka vzdialenosti a faktu, že tie zásoby tam musia ťahať rovnakou cestou, ktorou sme tam prišli, pocítili sme opäť čaro európskych cien.

Po dlhom večeri a krátkej noci sme sa opäť zobudili do krásneho dňa. Jediné čo mi túto idylku narušilo, bol môj spálený chrbát a vedomosť, že budem znovu jedenásť hodín poskakovať na zadnom sedadle nášho terénneho mikrobusu až do tristopäťdesiat kilometrov vzdialeného Guayaramerinu. Po raňajkách sme sa už len pobalili a znovu sa naložili do našich dvoch tereňákov.

Cestu nazad už popisovať nebudem. Znovu sme sa ťahali pampou a pralesom, stretli sme však viac ľudí. Asi desať. Do Guayaramerinu sme však, čuduj sa svete, došli asi o hodinu skôr. Bolo to zrejme spôsobené tým, že cesta bola už uložená v GPS a my sme sa nemuseli každú chvíľu spoliehať na sprievodcu a čakať sa na každej križovatke.

Priatelia, toto by bolo asi tak všetko z môjho výletu do divočiny. Tri dni mi trvalo, kým som sa odhodlal to sem dať, nie že by sa mi nechcelo písať text, naopak chcelo sa mi, ale čakal som kedy sa mi bude chcieť riešiť fotky, keďže internet je tu príšerný. Pár som ich už predsa hodil na svoj facebook a tak sa môžete pokochať zábermi z mojej FOTOGALÉRIE. Časť fotiek ešte pribudne. Niektoré panorámy majú aj viac ako pätnásť megabajtov a to sa tu v týchto podmienkach proste nedá zdieľať.

Premýšľam, o čom bude môj nasledujúci blog. Asi nakoniec napíšem ešte niečo o Riberalte, lebo som tu už tri týždne a veľa vecí som v poslednom blogu nespomenul, alebo ich moje oči prehliadli. Povedzme že, najbližšie nebudem šetriť kritikou. Zatiaľ vám prajem peknú jeseň z horúcej Riberalty a idem si uvariť nejaké to mate de coca a vyvaliť sa do hamaku.

Dovidenia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?