„No entiende español?“

Autor: David Olmos Justiniano | 8.10.2012 o 3:19 | (upravené 8.10.2012 o 22:03) Karma článku: 9,25 | Prečítané:  416x

„Rozumiem dosť dobre, ale nehovorím po španielsky." „Akože nehovoríte.." „Mám problém nájsť slová, tvoriť vety." „Takže hovoríte po španielsky." „Nie nehovorím po španielsky." „Nehovoríte? A akým jazykom sa tu so mnou teraz vlastne rozprávate?"

Andy pri odlete z La Paz do Santa CruzAndy pri odlete z La Paz do Santa CruzDavid Justiniano

Rozhodil som rukami a na toto gesto mi pani z American Airlines na letisku v Miami odpovedala už len úsmevom. Táto komunikácia sa, prirodzene, odohrala celá v španielčine.

Mohol by som pokojne začať svoje rozprávanie o ceste do Bolívie, cieľovej krajine nášho výletu, ešte na letisku v Budapešti, kde sme kvôli zrušenému letu museli vystáť niekoľko radov spolu s našimi novými „single served friends" - postaršiemu páriku z Brazílie, z ktorých nik nevedel ani slovo po anglicky. Otec sa im podujal pomôcť, lebo ten zas vie niečo povedať pomaly vo všetkých jazykoch, portugalčinu nevynímajúc. Tam ale začínať nechcem, len poviem, že sme im pomohli dostatočne. Až v Miami som si skutočne uvedomil, že tu niekde začína náš výlet napriek tomu, že sme sa kvôli časovej tiesni nakoniec ani nedostali do mesta a ostali sme trčať na letisku.

Ak by mala populácia v Miami len sčasti pripomínať tú, čo tvorí letiskovú obsluhu - od colníkov cez policajtov a bezpečnosť, pracovníkov leteckých spoločností, zmenární, duty free shopov, upratovačky či barmanov, znamenalo by to, že v Miami angličtinu nepotrebujete. Ja som o tom viackrát počúval, ale že je to až takto, to by som si nikdy nebol pomyslel. Kým sme sa vymotali z nášho príletu cez celé letisko, museli sme sa xkrát pýtať na cestu, zamieňali sme peniaze, riešili sme nové letenky a aj krátky nákup v duty free - všetko v španielčine, top jazyku Miami a zrejme aj celej Floridy. Nakoniec, keď sme sa pozreli na hodinky a so smútkom prišli na to, že už máme len necelé štyri hodiny do odletu, zapadli sme do baru.

V bare obsluhoval samozrejme Kubánec. Bol hlučný, nahlas sa smial a komunikoval s hosťami akoby sa s nimi vídaval denne. Pri mojej objednávke piva sa ma najskôr pro forma opýtal na ID. Zo slovenskej občianky sa nevedel akosi vyznať a tak som mu ukázal dátum narodenia a nato len zvolal, že môžem pokojne vypiť celý bar. Načapoval nám dve a počas toho mi dal asi dvakrát high five z rôznych dôvodov, ktoré som si pri jeho rýchlosti konania a kadencie reči ani nestihol zapamätať. Dosť veľká zmena oproti kyslým ksichtom v Poprade na nervovom.

Takže tento Heriberto, ako sa volal, nám nakoniec zabezpečil nejaké tie dve hodiny programu, porozprával nám, ako utiekol z Kuby a potom pracoval kade tade po Európe, spomenul aj Česko či Rumunsko, posťažoval sa na „western Europeans", lebo nenechávajú tips a nakoniec sa ešte vrátil v spomienkach na Kubu a básnil, ako tam ženy vedia milovať - každý večer iná. Pri mojej uštipačnej poznámke, že Amerika musí byť nudná krajina, sa kyslo zatváril a pritakal mi. Nakoniec sme si vymenili kontakty a dôrazne nás upozornil, že ak by sme sa chystali niekedy na Kubu, máme sa mu ozvať, že tam má kopec priateľov.

Neviem prirodzene, aká je Amerika a už vôbec si nemyslím, že by som sa to mohol dozvedieť z jediného letiska. Heriberto mi však načapoval druhé pivo zdarma a tak som radšej čušal, lebo to pivo normálne stálo osem dolárov. Po našej plodnej diskusii, v ktorej sme rozobrali medzi iným aj prečo je Obama lepšia voľba ako Romney, sa musel odporúčať, lebo mal prestávku na večeru. S akýmsi pokrikom a rozhadzujúc rukami potom odbehol kamsi do kuchyne a už sme ho nevideli. Miesto neho sa za bar postavil zrejme jeho vedúci, aspoň tak pôsobil, veľký čierny Haiťan s výrazným francúzskym prízvukom, s ktorým sme mali prvýkrát tú česť otestovať si v Miami aj naše znalosti angličtiny. Tento nám potvrdil, že tiež bude voliť Obamu a mne to ani neprišlo veľmi zvláštne. Povedal by som, že celé miamské letisko volí Obamu, no o politike tento blog nie je a ani nasledujúce zatiaľ nebudú. Aspoň nie o tej v USA.

Tie dve pivá ma celkom zmohli a pri čakaní na náš odlet som sa už klátil v polospánku sediac na lavičke. Prispel k tomu určite aj fakt, že som nespal od rána v Budapešti a bola už noc v Miami. V lietadle som už len, akoby z povinnosti, zjedol ponúkané kurča s čímsi, čo nepripomínalo nič identifikovateľné a zobudil som sa až po nejakých šiestich hodinách na hlásenie, že sa blížime do La Paz - hlavného mesta Bolívie. Otec a ja sme však mali namierené do Santa Cruz de la Sierra a tak sme ostali po pristátí na palube a čakali, okrem iného, aj na východ slnka.

Otec sa ma pýtal, či sa cítim dobre. Ja som si v tej chvíli myslel, že naráža na tie pivá na letisku a pár deci červeného vína v lietadle, ktoré som si dal na dobré spanie. Myslel však na výškovú chorobu, strašiaka cestujúcich na letisku v El Alto. Po chvíli som to pocítil. Začal sa mi obracať žalúdok, bolesť hlavy akoby sa mi prerezávala sluchami a do toho všetkého som pocítil na krku studený pot. Cítil som sa ako počas zlej opice a nevedel som sa dočkať, kedy odtiaľ vypadneme. Krátko potom, ako sme sa odlepili od zeme, som už necítil žiadne príznaky a vychutnával som si panorámu Ánd, ponad ktoré sme nejakú chvíľu leteli. Ešte sa tam vrátime, no určite to nebude letecky, nech máme po ceste čas si trochu navyknúť na tú výšku.

Do Santa Cruz, odkiaľ práve píšem tieto riadky, sme dorazili ráno a mali sme zatiaľ dva dni na zoznamovanie sa s mestom a časťou príbuzenstva. Santa Cruz však chce byť témou ďalšieho blogu, keďže som tu len druhý deň a potrebujem si mnoho vecí uležať. Zajtra večer už možno budem na ceste do departmentu Beni, do Trinidadu a neskôr do Riberalty - rodiska môjho otca. Dokonca to vyzerá tak, že sa tam vyberiem len ja s otcovou švagrinou, keďže otec tu v Santa Cruz má ešte nejaké vybavovačky. Každopádne sa Vám budem, priatelia, touto cestou ozývať, len čo budem mať znovu čo povedať.

Zatiaľ dovidenia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?